Po dlhych hodinach hybernacie som sa prebral do vcasneho sobotneho rana - bolo 15h a kocovina, ani kockovina neprichdzala, nuz som opatrne zdvihol kotvy a vyplaval do pollitroveho pristavu na Klamovke. Plavbu som xcel skratit, alebo aspon alterovat, hoc aj za cenu predlzenia predpivneho utrpenia. Pustil som sa teda (nevedomky) do slepej ulice, nenapadne zastrcenej v riti nasho smichovskeho gheta. Na jej slepom konci cihala lesna tona a pred nou brana s vyzyvavym napisom a dlhym asfaltovym vjazdom. Zvedovost nedala a pustil som sa dalej. Po dlhych napinavych sekundach prisiel okamzik, v ktorom sa to stalo. Rychlo som sa prikrcil, lebo som To zazrel Ticho som sa plizil k tajomnemu modulu, ktory zjavne uposluchol vyzvu na brane. Ufff, nic. Modul je opusteny... Konecne som sa napriamil a zacal skumat cudziu technologiu zblizka. Zjavne ich stroj dokazali napojit na pozemske zdroje energie. Existuje teda nadej, ze posadka zije. Jalo sa ma akesy tusenie a radsej som sa zacal opatrne vysuvat z lesnej tone ku asfaltke, kde ma (ach!) cakal cuzi bezhlasy tien. Napriahol ruku smerom k modulu. Tak mi jasne pokynul a mna premklo mrazenie a strach z neuposluchnutia. Cuvajuc od tajomneho tiena spat, zapadol som do tej ich neludskej plechovej budky. Nahle na mna padol vecer a svet sa zacal prudko a farebne krutit. Nocne kluby striedali pivne pristavy, fastfoody a prechodove tunely a futurum a carculum v rychlom slede... Doma som pristal v nedelu o 5h30min SEČ.